| Sekretár Dzurinda |
| Piatok, 05.februra 2010 - 17:26 hod. | |
|
Čoby líder pravicovej strany je Ivan Mikloš na Slovensku o svetelné roky pred inými. Zbor expertov a kibicov má však pravdu, ak SDKÚ radí Ivetu Radičovú.
Dôvody sú také banálne, že si nezaslúžia riadok. Kto chce vládnuť či
vôbec byť, musí najprv prežiť. Ak na otázku, ako sa má Allied Wings,
Radičová odvetí, že naozaj netuším, tak jej sa to dá aj veriť. Na
rozdiel od Mikloša, kde môže vzniknúť problém. To, že hlasovací lapsus,
pre ktorý sa zriekla mandátu, neváži v porovnaní s bremenom, čo nesie
Mikloš, ani pol gramu, je popis stavu SDKÚ. A kľúčový bonus pre
Radičovú.
Ak napriek tejto evidencii sa výsledok voľby považuje za otvorený, tak sme opäť pri stave strany. Popri HZDS, Smere či ANO je aj SDKÚ chýrna jednomyseľnými hlasovaniami, kongresovými inscenáciami, voľbami bez protikandidáta atď., čo sú (teoretické!) príznaky, že výsledky sú akosi organizované a členská základňa je riadená zhora. Ak Mikloš vydržal desať rokov ako večná dvojka so stigmou, že on jednotkou byť ani nechce, tak nevidieť dôvod, prečo by mal v najkritickejšej chvíli straníckej histórie stratiť trpezlivosť. Jednotkou preto, lebo oddelenie lídra volebnej listiny od funkcie predsedu je veľmi neštandardný počin, ktorý je znamením nielen toho, že strana je v hlbokej kríze, (napríklad Bokros a Mesterházy v Maďarsku ako zúfalé ťahy MDF a MSZP), ale aj budúcej marginalizácie úradujúceho predsedu (napríklad Gusenbauer, keď „pustil" Faymanna). Z logiky moci vyplýva, že význam mimoparlamentného Dzurindu na čosi ako generálny sekretár neklesne, iba ak členskú základňu drží nitkami, ktoré majú súvislosť s Allied Wings a Destorom. Aj tu je príklad: Mečiar po roku 1998. |
|
| Posledn prava ( Nedea, 07.februra 2010 - 10:38 hod. ) |
